Byrokraciu zažívame každý deň. Človek si už pomaly nemôže ani tú pesničku od obľúbeného speváka vypočuť nahlas, aby na to nepotreboval súhlasný papier od nejakej organizácie.
Papierovačky, behania za razítkami, listiny, potvrdenia, nepotvrdenia... Administratívna záťaž neustále vzrastá. Občas aj sem na Slovensko „priletí“ ružová chvíľka a podarí sa odstrániť zaťažujúci a predovšetkým zbytočný zákon o potrebe mať doklad pre súhlas správcu bytu, či čestné vyhlásenie o hlásení pobytu cudzinca vo vlastnom dome. Prijatie jedného opatrenia znižujúceho tieto náklady je však poväčšine „vykompenzované“ prijatím niekoľkých ďalších, ktoré administratívne zaťaženie naopak zvyšujú. Toto je logika slovenského úradníctva.
Môžeme vidieť, že byrokracia dnes zasahuje skoro do každej oblasti našich životov. Či sa to týka vzdelávania, zdravia, nakupovania, papierovačiek ohľadom zamestnávateľa...Nedajbože by chcel človek začať s vlastným podnikaním bez rodinných či kamarátskych konexií na úradoch. Taký priemerný občan si aj sedemkrát vopred rozmyslí, či sa do podnikania pustí, alebo sa radšej zamestná ako jeden z mnohých, aby si s ním potom zamestnávateľ mohol robiť, čo sa mu zachce. Jedna radu ti dám. Ak nemáš super nadprirodzené schopnosti a si bez spomínaných kontaktov, ruky preč od vlastného biznisu, ak, samozrejme, nechceš zažiť ujmu na vlastnom rozume.
Minulý rok si jedna moja známa chcela založiť vlastný stánok s rýchlym občerstvením v našom malom mestečku. Mala veľké plány o tom, aké úžasné jedlo bude zákazníkom servírovať. Nechcela pracovať s polotovarovým mäsom, ale s chutnými hydinovými výrobkami z domácej bio farmy. Mala ambíciu nahradiť prášok skutočným palacinkovým cestom z prvotriednych vajec a kvalitnej múky. Nápady sa sypali, ani také drahé by to nebolo, všetko vyzeralo úžasne, až kým nenatrafila na nezmyselné vyhlášky slovenského štátu. Toto nemôžeš, toto taktiež nie, na tamto potrebuješ hento a na hento tamto... Na to aby si mohla, chúďa tetuška, v stánku vyklepať tri rezne, potrebuje kuchársku školu alebo minimálne kvalifikačný kurz, za ktorý vysolí nemalý peniaz. Doma má troch statných chlapov vrátane manžela a rezne im klepe viac ako desať rokov, štyri razy do týždňa a napriek týmto argumentom sa jej premilých zamestnancov na úradoch nepodarilo presvedčiť. Na to aby mohla mať vonku pred stánkom malý stolík, ktorý by slúžil pre zákazníka ku spokojnému najedeniu sa bez držania plastikového pohárika a taniera s príborom vo vzduchu, musela dva týždne obliehať slovenské úrady a triafať sa do ich riedkych úradných hodín. Ku každej maličkosti potrebovala pečiatku, podpis alebo ďalšie potvrdenie, poprípade potvrdenie o potvrdení. A takto to išlo deň za dňom, mesiac za mesiacom. Ešte ani dnes, po dvoch rokoch tvrdej práce a behania po štátnych inštitúciách, nemá moja zúfalá známa svoj vysnívaný stánok podľa svojich predstáv. I takáto je realita Slovenskej byrokracie po 20tich rokoch svojej existencie.
Modernizácia. Inovácia. Treba kráčať s dobou. So zvyškom sveta. A takto to potom vyzerá. Podľa môjho názoru, skutočný ekonomický posun nepríde, pokiaľ nám štát bude naďalej brániť rozvíjať svoj potenciál nezmyselnými úradnými vyhláškami. Ale my sa vraj vyvíjame. Napredujeme vpred. Do nebies. Na západ. Až ku hviezdam. Ale nemyslite si, že naše štátne inštitúcie vám to modré z neba zošlú. Tie sa vám nezodpovedajú. Ak ste si mysleli, že máte aké také právo vyjadriť svoj názor, tak nemáte. Ak ste si mysleli, že nám majú štátne inštitúcie slúžiť, tak ste sa mýlili. Ak ste si mysleli, že platíte veľké dane a odvody a nevidíte žiadne výsledky, máte pravdu.
Takéto je moje zdanie. Ale vy si z toho celého vytvorte vlastný názor.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára